Nádielka myšlienok alebo…

História Srbska má dlhé korene, snáď útržkovito treba spomenúť, že po bitke na Kosovom poli v roku 1389 ( bitka medzi Srbskom s Osmanskou ríšou) sa Srbsko dostalo takmer pod 500 ročnú nadvládu Osmanskej ríše. Po početných povstaniach získalo v roku 1878 samostatnosť, v roku 1912 sa zapoijilo do prvej balkánskej vojny spolu s Čiernou Horou, Bulharskom a Gréckom, prirodzene proti Turecku. Srbská armáda pod vedením princa Alexandra zvíťazila nad tureckou armádou v bitke pri Kumanove, a Srbsko dosiahlo rozšírenie svojho územia o väčšinu Kosova a časť Macedónie. Je každému známe a netreba to opakovať, že Srbsko bolo účastníkom prvej svetovej vojny, kedže mu Rakúsko – Uhorsko vypovedalo vojnu ako dopad na atentát na Františka Ferdinanda D´este na území Srbska srbským študentom Gavrilom Princípom. Od roku 1945 bolo Srbsko súčasťou komunistickej Juhoslávie na čele s prezidentom Titom. Potom sa republika rozpadla. V roku 1992 utvorilo ( skôr nevyhlásením samostatnosti pokračovalo v zriadení Juhoslávie) Srbsko spolu s Čiernou Horou federáciu – Federatívnu republiku Juhosláviu. Neskôr krajina dostala nové meno – Srbsko a Čierna Hora. V roku 2006 Čierna Hora vyhlásila nezávislosť (3. júna) a 5. júna Srbská republika prevzala nástupníctvo po predošlom zriadení.

Multietnický charakter celého balkánskeho poloostrova, miešanie kultúr, náboženstiev, rás, i národov dospel ku mnohým treniciam a konfliktom. V dobe dnešnej je najaktuálnejšou práve vyhlásenie samostatnosti Kosova – umelo vytvoreného a doposiaľ medzinárodným súdom neuznaného štátu ( mojím tajným želaním je : „…nech to tak aj ostane…“ )

Dopad na medzinárodné vzťahy ako už bolo povedané malo samotné vyhlásenie samostatnosti kosovským parlamentom 17. februára 2008, pričom parlament schválil jednostrannú deklaráciu, ktorou sa Kosovo oficiálne vyhlasuje za samostatnú Kosovskú republiku a vyhlásil Kosovo za demokratický, svetský a multietnický štát. Úradnými jazykmi sú albánčina, srbčina a angličtina. Hlavným mestom je Prishtina.Treba dodať, že podľa ústavy Srbskej republiky je oficiálny názov tejto oblasti Kosovo a Metohija. Deklaráciu vyhlasujúcu samostatnosť a zvrchovanosť podpísal prezident Fatmir Sejdiu, premiér Hashim Thaci ( pri tejto osobe treba dodať že je predsedom Demokratickej strany Kosova,je taktiež  bývalý veliteľ organizácie Kosovská oslobodenecká armáda (UÇK). Je obviňovaný a vinný z terorizmu a zo zodpovednosti za páchanie vojnových zločinov) a predseda parlamentu Jakup Krasniqi. Zaujímavosťou bola výmena celého štátneho (srbského, pozn.aut) aparátu, za tzv. „ vyhovujúci“ – z veľkej časti albánsky štátny aparát. Ďalšou absurditou je svojvoľné zavedenie meny Euro v tejto juhosrbskej provincii umelo a protiprávne vyhlásenej za zvrchovaný štát.

Oficiálne orgány a predstavitelia Srbska však nezávislosť odmietajú uznať a považujú oblasť naďalej za súčasť Srbska, postoj iných štátov nie je jednotný. Jednoznačne negatívny postoj zastáva Rusko a najmä Srbsko; srbská pravoslávna cirkev dokonca vyzvala vládu, aby do Kosova vyslala armádu. Veľká väčšina obyvateľstva je tvorená Albáncami, ktorá sa snažila o osamostatnenie tejto oblasti od Srbska a o vytvorenie Kosovského albánskeho štátu (iné názvy: Kosovské či Východné Albánsko), čo podporovali aj krajiny Západu na čele s USA ( pozri americkú základňu Bondsteel, Camp Bondsteel a zistíš prečo – kapacita 75 000 vojakov, jediná na Balkáne), ale odmietalo napríklad Rusko a nasledovali ho aj iné štáty. Realita Kosova je jasná a prozreteľná. Kosovskí Albánci túžia po vlastnom štáte a zbytky Srbskej populácie v tejto juhosrbskej provincii žijú v getách, v prostredí násilia, inej kultúry, útlaku. Slovenská republika vznik samostatného štátu Kosovo neuznala a považuje túto oblasť aj naďalej za časť Srbskej republiky.

78 dňové bombardovanie Srbska severoatlantickou alianciou bez mandátu OSN v roku 1999 vyznieva ako začiatok cesty a ako odplata za Miloševičov režim( prezident Juhoslávie, ktorej bolo Srbsko členom), ktorý podporoval Srbov v boji proti rozrastajúcemu sa vplyvu Albáncov. Orwelovské označenie „humanitárne bombardovanie“ vyznieva smiešne a aj nezasvätený čitateľ si musí domyslieť tie povestné, medzi riadkami chýbajúce spojitosti. Táto cesta pokračovala medzinárodnou správou oblasti Kosova kedže je známe, že práve od roku 1999 ho administratívne spravuje Organizácia Spojených národov (misia UNMIK) a o bezpečnosť sa stará NATO (misia KFOR). Vzhľadom na to, že Kosovo si zatiaľ nedokáže zabezpečiť spravovanie vlastných vecí samo, možno hovoriť, že je pod medzinárodným protektorátom.

Samostatné vyhlásenie samostatnosti Kosova v tomto prípade vyznieva ako dovŕšenie cesty, ktorá začala práve 78 dňovým bombardovaním srbského hlavného mesta Belehrad a nielen jeho. Ja osobne už len čakám, kedy z Kosova sily „udržujúce mier“ odídu, a snaha zasvätených o vznik štátu Kosovo bude završená. Nechcem si ani položiť otázku, čo bude nasledovať ako ďalšie pokračovanie dehonestácie pravidiel, ktoré si ľudstvo a medzinárodné spoločenstvo vytvorilo. Rúcame ich. Prečo?… nechcem poznať odpoveď, aj keď niečo tuším… Vojenské základne… možno, ale potom prichádza na rad shakespearovská stará známa : “ Čosi je zhnité v našom dánskom štáte“. Lež v našom prípade, štát dánsky nahrádza svet – dnešný.