Nádielka myšlienok alebo…

Definovať gruzínsko ako štát 21 storočia je veľmi zložité. Jeho územie, územná celistvosť, suverenita bola v mnohých obdobiach napádaná a snahy o osamostatnenie jednotlivých území v Gruzínsku boli viacmenej na dennom poriadku. V dnešných časoch sa Gruzínsko pasuje do role trpiteľa ruského vplyvu, čo koniec koncov nebolo inak ani v minulosti ( potvrdilo sa to nedávnym vojenským konfliktom v roku 2008 medzi Gruzínskom, Ruskom, v ktorom (ne)priamu úlohu zohralo územie v Gruzínsku známe ako Južné Osetsko – ale k tomu sa postupne dopracujeme… )

Gruzínsko je štát v juhozápadnej Ázii. Bývalá republika ZSSR. Hraničí s Arménskom, Azerbajdžanom, Ruskom a Tureckom. História Gruzínska siaha do ďalekej minulosti, vzhľadom na obsiahlosť stoja za spomenutie prvé známe štátne útvary na jeho území. Sformovali sa v 6. a 3. storočí pred n. l. Známe Kolchidské kráľovstvo na západe a Iberské kráľovstvo na východe poznali už starovekí Gréci. Kráľovstvá sa stali súčasťou Rímskej ríše v 1. storočí nášho letopočtu. Gruzínsky národ napriek početným nájazdom, ničeniu a decimovaniu obyvateľstva a dočasnému podrobeniu Peržanmi (6. stor), Arabmi (7 až 9. stor.), Seldžuckými Turkami (11. stor.), Mongolmi (13.-14. stor.), Osmanskými Turkami (15.-16. stor.) a Iráncami (17. stor.) tvrdo bojoval proti podmaniteľom, získaval slobodu a obnovoval svoj štát.

Novodobejšia história hovorí o tom, že v roku 1921 bola nastolená sovietska vláda a roku 1936 sa krajina stala v rámci ZSSR samostatnou republikou. Po rozpade ZSSR v rokoch 1992 – 1994 v krajine prebiehala občianska vojna zapríčinená štatútom Abchádzka a Južného Osetska ( Jasný vplyv Ruskej federácie). Po voľbách roku 2004 v krajine vypukli protesty („revolúcia ruží“) proti ich údajnému zmanipulovaniu. Druhé kolo volieb vynieslo k moci proamerického politika Michaila Saakašviliho. Niektoré hlasy dodnes tvrdia, že zmanipulované boli v skutočnosti práve tieto druhé voľby a vraj prezidentom mal byť Eduard Ševardnadze.

Od tohto obdobia sa zhoršili vzťahy s Ruskom. V lete 2007 prebehlo viacero pohraničných incidentov na rusko-gruzínskej hranici, ktoré zvýšili napätie medzi oboma krajinami. Štáty sa navzájom obviňujú z podpory separatistických skupín. Na jeseň 2007 vystúpila proti Saakašvilimu opozícia, ktorá žiadala nové demokratické voľby, no tie sa „prirodzene“ skončili jeho znovuzvolením.

Treba povedať, že na území Gruzínska sú najmarkantnejšie dve samostatne stojace územia, ktoré sa dajú považovať za všetko, len nie za súčasť Gruzínskej republiky. Sú nimu Južné Osetsko a Abcházsko.

Južné Ostetsko :

Táto oblasť suverenej republiky Gruzínska je  „de facto“ nezávislá republika na južných svahoch Kaukazu pri hraniciach s Ruskom. V rámci „sovietskeho Gruzínska“ malo status autonómnej oblasti, a teda treba si uvedomiť že už samotná história viaže ku tejto oblasti akúsi samostatnosť a odpor k príslušnosti ku Gruzínsku. Status autonómnej oblasti bol zrušený po juhoosetskom bojkote gruzínskych volieb a organizácii vlastných. Južné Osetsko reagovalo odtrhnutím sa od Gruzínska a založením nezávislej Republiky Južné Osetsko. Hoci tento štát z členských krajín OSN uznalo iba Rusko, Nikaragua, Venezuela a Nauru, od gruzínskej vlády je nezávislý. Hlavným mestom je Cchinvali a z počtom obyvateľov približne 75 tisíc patrí medzi najmenšie „ republiky“ sveta“. Prirodzene, menou je v tejto oblasti ruský rubeľ. Treba upozorniť na fakt, že momentálny status tejto oblasti je z veľkej časti odrazom 5 dňovej vojny medzi samotným Gruzínskom a Ruskom, ktorá sa odohrala práve na území tejto doteraz autonómnej oblasti.

Spor Gruzínsko – Južné Osetsko – Rusko

Začiatkom augusta 2008 gruzínske vojská napadli „separatistickú“ ( samozrejme za separatistickú oblasť je vyhlasovaná prirodzene Gruzínskom…) provinciu Južné Osetsko, na stranu ktorého sa postavilo Rusko. Po prestrelkách medzi gruzínskymi vojakmi a juhoosetskými jednotkami zo začiatku augusta 2008 a stroskotanom pokuse o prímerie sa situácia prudko zhoršila 7. a 8. augusta 2008. Gruzínsky prezident Micheil Saakašvili nariadil mobilizáciu vojenských záloh a do osetskej oblasti vyslal tanky, delostrelectvo a stíhačky. Obvinil tiež Rusko z vojenskej agresie a bombardovania „pokojných gruzínskych miest“.

Odpoveď Ruska na seba prirodzene nenechala dlho čakať. To podniklo protiútok a preniklo za hranice tejto oblasti a obsadilo mnohé dôležité časti Gruzínska. Pozoruhodnou skutočnosťou v tejto spojitosti je fakt, že množstvo Juhoosetov opustilo oblasť bojov a utieklo do susedného Severného Osetska.

Ako už bolo spomenuté, ruská armáda podnikla protiútok z územia Južného Osetska i Abcházska ( pozíciu Abcházska si vysvetlíme za okamih) a obsadila viaceré dôležité body v Gruzínsku, čo vyvolalo veľký odpor najmä krajín NATO. Ruské velenie odmietlo svoje jednotky z krajiny stiahnuť, čo odôvodňovalo potrebou ochrany Južného Osetska pred ďalšími útokmi. Hovoriť o demonštrácii sily Ruskom je viac ako namieste. 25. augusta 2008 obe komory ruského parlamentu jednohlasne potvrdili uznanie nezávislosti Južného Osetska, čo nasledujúci deň potvrdil svojím dekrétom aj ruský prezident. 3. septembra 2008 Nikaragua ako druhý štát na svete uznala nezávislosť Južného Osetska, 10. septembra 2009 sa ku nej pridala Venezuela. 16. decembra 2009 sa ku nim pridalo Nauru. Mimo týchto štyroch členov OSN bolo Južné Osetsko uznané iba Podnesterskou repulikou, Náhorným Karabachom (nezávislosť týchto štátov neuznala žiadna z členských krajín OSN) a Abcházskom.

Abcházsko :

Druhou, nesporne spornou a diskutovanou oblasťou na území Gruzínska je „nezávislá republika“ ležiaca na východnom pobreží Čierneho mora susediaca na severe s Ruskom. Bola uznaná Ruskom, Nikaraguou, Venezuelou, Nauru v kontexte čoho je označovaná aj ako Abcházska republika. Zvyšok medzinárodnej komunity označuje Abcházsko za teritoriálnu súčasť Gruzínska. Podľa oficiálneho gruzínskeho územného usporiadania je Abcházsko autonómnou republikou so Suchumi ako hlavným mestom. Od 28. augusta 2008 Gruzínsko považuje Abcházsko za „teritórium okupované Ruskom“ vzhľadom na akt, ktorým rusko diplomaticky uznalo nezávislosť Abcházska.

Historicky bola samostatnosť tohto regiónu daná na základe práva na sebaurčenie podľa výkladu článkov 70 a 72 ústavy ZSSR , pričom v roku 1992 vyhlásil parlament autonómnej republiky Abcházsko svoje odtrhnutie sa od Gruzínska. Nasledujúci gruzínsko-abcházsky ozbrojený konflikt v rokoch 1992 až 1993 skončil porážkou gruzínskych vojsk, masovým exodom a etnickými čistkami gruzínskeho obyvateľstva žijúceho v Abcházsku. Napriek dohode o zastavení paľby z roku 1994 a rozmiestnení mierových zborov v ktorých dominuje Rusko pod patronátom OSN, sa spory ohľadne vyhlásenia nezávislosti nepodarilo vyriešiť. Tieto spory ostávajú vážnym zdrojom napätia medzi Gruzínskom a Ruskom. V júli 2006 uskutočnila gruzínska armáda úspešnú operáciu zameranú na ovládnutie Kodorského priesmyku v Abcházsku. Počas vojny v Južnom Osetsku v spomínanom roku 2008 uskutočnili abcházske jednotky podporované ruskou armádou útok práve na gruzíncami ovládaný Kodorský priesmyk, ktorý sa im podarilo ovládnuť a vytlačiť z neho jednotky gruzínskej armády.Ako výsledok vojny Rusko oznámilo, že neuznáva gruzínsku zvrchovanosť nad Abcházskom a 26. augusta 2008 diplomaticky uznalo nezávislosť Abcházska

Situácia v spomenutých regiónoch nie je dobrá.V oboch regiónoch sú rozmiestnené tisícky ruských vojakov. Medzi prozápadným Gruzínskom a Ruskom ako bolo povedané, panovali už dlhšiu dobu napäté vzťahy ktoré vyústili do spomenutej 5 dňovej vojny. Ruský prezident Vladimír Putin sa podľa nemenovaného francúzskeho diplomata priamo vyjadril, že chce vidieť gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho odvisnúť. Predstavitelia Európskej Únie sa vo všeobecnosti zhodli, že vina za augustovú vojnu leží na Saakašviliho pleciach. Ten sa však aj napriek tomu naďalej teší podpore Západu ako symbol Ružovej revolúcie z roku 2003. Po vojne sa ekonomický rast v krajine rapídne znížil. EÚ  a ďalší medzinárodní darcovia prisľúbili krajine 3,5 miliardy eur na obnovu krajiny a oživenie tamojšej ekonomiky výmenou za demokratické reformy.

To, čo sa v tomto regióne odohráva sa nás bytostne nedotýka. Treba si však uvedomiť, že Rusko svojvoľne ukrojilo časť územia samotnému Gruzínsku, zatiaľ čo sa medzinárodné spoločenstvo na sled udalostí nečinne prizeralo. Paralelu vieme nájsť v dlhoročnom Izraelskom uberaní územia Palestíne, ktorá je na blízkom východe stelesnením amerického policajta. Je na škodu veci, že sa tieto vecí dejú pred zrakom celého sveta, a každý si je vedomý protiprávnosti týchto „ demokratických zásahov“ – no nik nepodnikne krok, ktorý by smeroval aspoň k upriameniu pozornosti na tieto vážne problémy. Možno smerujeme do budúcnosti ktorá hovorí o neustálom uspokojovaní nárokov svetových mocností ukrajovaním tých ktorých strategických území ( porovnaj vznik Kosova podporený USA, ich základňa Bondsteel na jeho území, atď… ) Len aby sme raz neboli aj my subjektom tohto prerozdelovania sveta, a až potom si uvedomíme a budeme nariekať, kde sme boli, kde boli naše hlasy, keď sa podobné udalosti diali 1000 kilometrov od nás, čo nie je až tak ďaleko. So smútkom treba dodať, že sme boli doma a sledovali sitkomy, ktoré nám dennodenne podsúvajú mainstreamové médiá.