Tento blog nie je agitáciou za tú ktorú politickú stranu, silne politicky orientovaným čitateľom vopred radím : nečítajte, znevažovanie alebo práve naopak velebenie niektorej z politických ekíp sa nedočkáte.Tento blog nie je agitáciou za tú ktorú politickú stranu, silne politicky orientovaným čitateľom vopred radím : nečítajte, znevažovanie alebo práve naopak velebenie niektorej z politických ekíp sa nedočkáte.
Napriek spomenutému faktu, paradoxne a nestáva sa to často poviem, že inšpiráciou k písaniu mi bola osoba Igora Matoviča. Všobecne vzaté, reakcie na zoskupenie ľudí hýbuceho sa okolo jeho osoby vyvoláva v posledných dňoch reakcie pozitívne, negatívne, neutrálne. Jednou z reakcií, ktorá sa v mojom okolí vyskytla bola veta v zmysle : „ … ten Matovič, milionár má aj nejaké dobré vízie“. Debata, ktorej som bol priamym aktérom sa v tom okamihu rozprúdila a mne neostávalo nič iné, iba zamyslieť sa nad skrytou podstatou politiky s názvom peniaze, materializmus, majetky, moc – prosto majetok.
Zastávam názor, ktorý hovorí o vízii, že do politiky by mali vstupovať výlučne bohatí a zabezpečení ( majetkovo) ľudia, osobnosti spoločenského života, ktoré do každého zákutia problémov spoločnosti budú mať čo-to povedať, bezohľadu na negatívny dopad ich sociálneho statusu. Nie nie, neodchádzajte, svoj názor odôvodním dosť podstatným výkladom. Že do politického priestoru na Slovensku vstupujú zväčša nie bohatí ľudia, že sú zväčša len hráčmi iných záujmových skupín je všeobecne známe a dišputa o tejto veci nie je potrebná. Odhliadnuc od reality, skúsme sa pozreť hlbšie do duše človeka, ktorý sa do tej vysnenej hry menom politika síce dostal, ale jeho sociálny status nehovorí o „ milionárovi“. Osoba tohoto typu má značný, evidentný záujem zo 4 rokov „vládnutia“ ľudovo povedané „vytrieskať“ čo sa dá pre seba, svoju rodinu, svojich známych. Čo je hnacím motorom tejto túžby, ktorá sa v histórii Slovenskej republiky a nielen tu vyskytla už mnohokrát, je viac ako jasné.
Slovensko je krajina mladá, formujúca sa, úroveň a zároveň požiadavky kladené na osobu politika nie sú na najvyššom a najdôležitejšom mieste spoločenských a politických hodnotových rebríčkov. Práve tento fakt spojený s ďalšími „mantinelmi“ považujem za pôvodcu všetkých káuz, korupcie, rodinkárstva a podobne. Na oplátku spomeňme zase osobu vstupujúcu do politiky, ktorá spomínaný status milionára ( alebo osoba bohatá, aby som lingvisticky uspokojil väčší počet čitateľov 🙂 ) má. Ciele tejto osoby sú samozrejme determinované tým, že ako sa hovorí „už je za vodou“ a preto nebude 4 roky moci brať ako prostriedok zvýšenia číselnej hodnoty na svojom švajčiarskom bankovom účte. Poviem, že práve takejto osobe z čisto ekonomického hľadiska verím viac a to z dôvodu, že bude mať viac času na presadzovanie záujmov, ktoré ho do politiky vniesli. Prečo? Pretože už „nemusí“ toľko hrbať do batôžka svojho alebo do batôžka mecenáša a svojho politického sponzora.
Ako „ospravedlnenie“ môjho názoru spomeniem Spojené Kráľovstvo, krajinu politicky vyzretú viac ako kdekoľvek inde na svete. Politika tam nepatrí ľuďom bežným. K politickému pôsobeniu sú vychovávaní nádejní adepti od malička, na hradoch, rodinných sídlach šľachtických rodín. Učia sa politickej morálke, správaniu, prejavu. Samozrejme, nie je to pravidlo, a práve fráza „výnimka potvrdzuje pravidlo“ v tejto krajine naberá opodstatnenie. Ako som spomenul, majoritu politickej elity tam tvoria lordi, james-via, sir-ovia a podobne. Zákulisné styky a dopad známosti, vážnosti a autority tej ktorej osoby nemožno vyvrátiť prirodzene ani tam, ale ak by sme spomenuli politickú kultúru, nestojí ani za zmienku ju porovnávať s krajinami, kde takáto situácia nie je.
Je možno nenaplniteľným želaním dúfať v to, že na Slovensku budú pôsobiť už pri vstupe do nej osoby bohaté, zabezpečené. Nie je možné v to dúfať aj na základe skúseností slovenského občana. Slovák bol prakticky od vzniku Slovenskej republiky neustále konfrontovaný s prejavmi tunelovania, káuz, tendrov, privatizácií a v neposlednom rade s prejavmi očividného „ nabaľovania sa“ jednotlivých politikov. Ak som napísal, že stav politického života na Slovensku závisí len od politikov, ich hmotnej a finančnej zabezpečenosti, nie je to samozrejme výrok obdivuhodný a potlesk vyžadujúci, ale je skôr subjektívnou odpoveďou a výsledkom snahy zodpovedať si otázku : „ prečo sa na politiku Slovenskej republiky nedá miestami pozerať? Prečo je samozrejmosťou tvrdenie : „ všetci budú kradnúť“? Prečo je faktom posledných rokov stav, kedy do politiky vstupuje človek a odchádza z nej v zásade milionár? Prečo je to tak?“ Odpoveď som našiel, viem, že nie je na 100% uspokojivá, ale porekadlo „snaha sa cení“ ma ospravedlňuje apsoň čiastočne…