Kto som a prečo si mojím vzorom?..alebo : „opakujem, lebo nemám“

30. mája 2010, mentality22man, ..úvahy, filozofia .. život

Nedávna skúsenosť s mojim kamarátom, ktorý sa na nepoznanie mení kopírovaním druhých ma doviedla až do štádia, kedy som musel vážnejšie skúsiť porozmýšlať nad niektorými vecami, ktoré ovplyvňujú život, zvlášť život každého jedinca. Osobne, pri načrtnutí problému o ktorom chcem viesť moju malú úvahu, by som nazval tento okruh asi…Pátraním po dôvodoch tvorby obrazov ( imidžu ?).

Každý jedinec, ktorý sa zaraďuje prirodzenou cestou do rodu Homo sapieniens sapiens, teda človek, človek zmýšlajúci, okrem reálnej prítomnosti na zemskom povrchu, resp, planéte Zem, vytvára počas svojho života, bezpodmienečne, svoj obraz, repliku, duplikát. Týmto obrazom nemám na mysli žiaden odraz,  ani nič podobné – čo by malo ako taký súvis s empirizmom, teda z okruhu o ktorom chcem viesť úvahu vylučujem obraz pozorovateľný. Na mysli mám predstavu, myšlienku, teda pojmy abstraktné, ktoré sú podmienené samotnou existenciou predstavovaného. Človek , ktorý sa rodí s danými vlastnosťami, charakteristikami, ktoré su mu dané viacmenej do „vienka“ by podľa teórie ´´ovplyvnitelnosti okolia´´,a priori a bezpodmienečne sa nemohol spájať so získanými vlastnosťami, ktorými bude disponovať dotyčná osobnosť vo veku staršom. Ja tejto teórii sčasti dávam za pravdu, aj keď mám voči nej malé výhrady. Samozrejme, nebudem a ani sa neoplatí uvádzať dôvody a príklady na situácie, keď z dvoch identických a na vlas podobných deti ( túto teóriu vyvracajú viacere filozofické systémy) detí vyrastie lekár, a ten druhý sa stane drogový díler. V tomto prípade o vplyve okolia nie je ani pochýb.Chem sa dostať skôr do roviny myšlienky, v ktorej by som pojednával o tom , že samotný človek, osoba, jedinec, bytosť je tým subjektom, ktorý sám, vedome, a hlavne pri zachovaní samého seba vytvára svoj prirodzený obraz, dvojníka, predstavu v mysliach druhých. Samozrejme nemienim predstavu subjektu samého o sebe, ale samozrejme v priestore a čase viažúc sa na osoby a predmety vonkajšieho sveta. Ako príklad viem uviesť, predstavu kohokoľvek o komkoľvek, pri vyslovení jeho mena. Každý z nás si v živote už predstavil pri vyslovení mena ako napríklad Peter, Pavol, Erik, Gabriel osoby, ktoré pozná…ale v tejto predstave nebola samotná podstata, iba vizualizícia daného človeka – skôr ide o akúsi predstavu daností, vlastností a špecifických foriem prejavov správania sa danej osoby….( príkladom môže byť spor vašej priateľky a Vás, keď Vám povie : „moja dcéra sa Petra nebude volať, pretože som jednu Petru poznala a tá…………)

Pomaly ale isto sa dostávam k problému na ktorý by som po celej úvahe chcel nájsť odpoveď. Vopred však odmietam pri predstave typu „on je môj idol, chcem sa na neho podobať´´, samotnú podstatu tejto myšlienky, tj. preberanie správania sa iného subjektu na základe úcty, obdivu, rešpektutoto je zlé a ja sa chcem dostať ku samotnému jadru problému, ktorý núti ľudí, vytvárať vo svete a vo svojom okolí svoj falošný, akýsi umelo vytvorený obraz, ktorý ani v jedinom elemente nemôže nájsť zhodu so samotným subjektom…V prvej fáze rozmýšlania nad touto problematikou mi pripadá ako pragmatické a racionálne, ak poviem, že každý, kto niekedy v svojom živote od niekoho prebral nejaký ten typický znak správania, gestikulácie, vyjadrovania atd, si v prvopočiatku samotného opakovania uvedomil, že v konkrétnej oblasti opakovania človeku ktorý opakuje absolútne chýba, nevyskytuje sa, absentuje svoj vlastný prejav a samotná snaha o neho. Chcem tým povedať, že absencia vlastnej podstaty daného objektu v hociktorom bode života, sa automaticky stáva plochou a priestorom na to, aby  bol priamo dopĺňaný o prvky cudzie, preberané z bezprostredného okolia a subjektov v ňom. Pri opakovaní nevylučujem problém komplexu…v tejto súvislosti taktiež nevylučujem vplyv okolia, ba čo viač, pripúšťam ho v oveľa väčšej miere. Komplex vzniká ako pocit nekonformity osobnosti alebo jej časti s vonkajším svetom.Podľa môjho názoru však komplex je skôr negatívnym javom, ktorý ubíja akúkoľvek snahu o zmenu podstaty komplexu a teda riešenia problému, ktorým daný subjekt trpí. Teda tvrdím, že človek, ktorý má nejaký komplex, sa k samotnému odstráneniu podstaty dostane podstatne neskôr, ak sa k nemu niekedy dostane, ako človek, ktorý komplexom netrpí, a chápe seba a teda svoje bytie za samozrejmé, a chápané také ako je, teda nie ake sa má javiť, aké ma byť, ale aké je, aké reálne existuje. Tento prístup považujem za správny, aj keď dodatočné zmeny v samotnom subjekte pripúšťam, avšak ako reakciu na vnútorný, v žiadnom prípade nie na vonkajší podnet. Ako kritériá vnútorneho a teda správneho podnetu zmeny uvádzam : opodstatnenosť, reálnosť, personifikácia podnetu samotným subjektom ( teda chcem to ja, nie niekto iný…) a v neposlednom rade, pozitívna orienácia samotnej zmeny. Asociácia opakujem – (lebo) nemám, mi v tomto prípade pripadá absolútne vecná a presná. Opakovanie, dieťa by povedalo opičenie sa po niekom, ako prejav absencie personality daného objektu je presným vyjadrením a samotným dôvodom tejto problematiky, problematiky nahrádzania. Za touto snahou (snahou opakovať po druhých to, čo opakujúci nemá) treba vidieť samozrejme akúsi silu, ktorá ženie jednotlivca k vyvoreniu akéhosi moderného imidžu, kópie, ktorá by obstála v procese uniformovania sa v niektorej zo spoločenských skupín resp. u konkrétneho jednotlivca ako člena spoločnosti.

Avšak častokrát sa zabúda na úplne samozejmú a známu aksiómu, že každý je neopakovateľný, svojský, samostatný, nezávislý a v neposlednom rade neodkázaný na snahu vtláčať do svojej osobnosti cudzie akty, procesy, činy, názory, mimiky, správania sa. Dôležitým faktorom sa stáva sila osobnosti, ktorou jedinec disponuje. A teda, úvahu ukončujem zhrnutím, že človek je sám sebou, a je len na každom z nás, ako dovolíme okolitému svetu, aby sa stával našou súčasťou.