Nádielka myšlienok alebo…

Včerajší zápas Slovenskej reprezentácie proti Paraguaju ma viacmenej sklamal a potvrdil to, čoho som sa najviac obával. Vzhľadom na to, že som dlhé roky hral aktívne futbal, som ani tak nebol sklamaný z prehry, ale z predvedenej hry, z toho ako chlapci pristupujú do súbojov, z toho ako vyslovene „nechcú hrať“ futbal hodný Majstrovstiev sveta.

Majstrovstvá sveta su podujatím, kde sa hrá za vlasť, a až v druhom rade za seba – keďže každý futbalom pokropeníý čitateľ vie, že Majstrovstvá sveta sú pre toho ktorého hráča neskutočnou a nenahraditeľnou šancou predať sa do niektorého z najlepších klubov sveta. Hráči sú vojamki trénera, plnia jeho pokyny, taktiku, nastupujú v zostave zvolenej práve trénerom. Vina z prehry tentokrát nepadá na trénera, teda aspoň ja mu ju nepripisujem. Vladimír Weiss je tréner na Slovensku najlepší, o tom niet pochýb, dokázal to viackrát. Dal do kopy kolektív chlapcov, ktorí v kvalifikácii makali, dreli, ruvali sa za výsledok, za každú loptu, za každý centimeter na ihrisku ( až na niekoľko zápasov…).

Z príchodom Slovenskej futbalovej reprezentácie na majstrovstvá sveta som si v kútiku duše povedal : „… nemám veľké oči, viem, aké sú naše šance, ale teším sa na ten bojivný tím, na to oduševnenie, bojovnosť slovenských junákov“ a ak to bude práve takýto tím, môžeme aj pomútiť vody našej hrateľnej skupiny.

V prvom zápase na našich chlapcoch bolo vidieť nervozitu, ale hádzať nemohúcnosť v každom ohľade a v každej fáze zápasu na nervozitu a rešpekt  nie je hodné profesionálnych futbalistov. To, že sme v 93 minúte dostali gól je síce smutné, ale je to odzrkadlením toho, čo sa na ihrisku dialo. V obrane stále sa vyskytujúce chyby, absolútna neviditeľnosť toľko ospevovanej hviezdy menom Marek Hamšík v strede poľa, samotná absencia prechodovej fázy do útoku, nakopávanie lôpt na útočníka a sklamanie menom Róbert Vittek (až na náhodný gól), ktorý bol miestami v šprinte pomalší ako hráč šprintujúci s loptou.

Chlapci, nemá zmysel zaoberať sa výkonom každého z Vás, nemá opodstatnenie polemizovať nad zostavením základnej jedenástky – či bola zvolená správne alebo či správne zložená nebola, to nemá význam. Druhý zápas jasne ukázal kde je chyba. Prepáčte za výraz, ale Severní Íri by aspoň behali, dreli, faulovali súpera, nedovolili mu hrať, dostupovali by tesne ku protihráčom, nedali by im priestor. Z toho ste chlapci, škoda že to musím povedať, vy nerobili nič. Takto sa futbal nehrá nikde, bez srdca, bez nasadenia, bez zdravého rešpektu, tobôž nie na Majstrovstvách sveta, ktoré sleduje celý svet.

Ak toto mal byť historický okamih slovenského futbalu, účasť na Majstrovstvách sveta v Juhoafrickej republike, to sme radšej mohli ostať doma. Vyznieva smiešne fakt, že Brazília, ktorá má v tíme mená svetového formátu, za stavu 3:1 proti Pobrežiu Slonoviny napádala súpera pri jeho bránke, faulovala, drela, behala – skrátka, hrali za vlasť, za všetkých ktorí im veria a sledujú. Nehovorím o výsledku, nehovorím o menách, o kvalite, hovorím o srdci odovzdať na ihrisku všetko, čo vo Vás je. Hovorím o chcení a odhodlaní vybojovať dobrý výsledok pre všetkých tých, ktorí Vás sledujú, veria a fandia Vám.

Dúfam, že ohromujúce a nepochopiteľné vyjadrenie našeho vysunutého a top útočníka Roba Vitteka v zmysle : „…. vy vôbec budte radi že sme tu, my si to tu užívame..“ sa nestane pravidlom. Milý Robo, ty si Juhoafrickú republiku nemáš úžívať, ale máš na ihrisku nechať srdce a výkon hodný reprezentovania Slovenskej republiky. Začínam uvažovať, či to srdce okrem mladého Weiss-a a fanúšikom na námestiach niekomu vôbec bije.